Strýk Buroš

Autor: Karol Okáľ | 9.10.2012 o 11:02 | Karma článku: 10,48 | Prečítané:  1118x

Musel to byť veľmi fešný mládenec. V jednom liste z roku 1985 ho spomína brat, Ján Okáľ, takto: „Burošovie chlapci boli ľudia bystrí a nadaní a ich otec Ondrej hádam najviac vynikal. Ondrej veľa čítal, zaujímal sa o celospoločenské dianie. Po návrate z Ameriky si kúpil v Turci (Ležiakovo) gazdovstvo, ale podnikanie sa mu nedarilo a tak ho musel predať. Výzorom to bol krásny starec, naposledy som ho videl na jar roku 1939 na smrteľnej posteli, keď sme ho navštívili s Dr. Cincíkom."

 

Ondrej Buroš bol prvý Gombašan, ktorý šiel už v roku 1875 za prácou do Ameriky. Volali ho strýk Buroš a jeho vnuk Milan mi spomínal, že starký si doniesol z Ameriky len dva výroky, ktoré ako iní gambášski Amerikáni často používal s osobitým akcentom v hovorovej reči. „Sanova bič" (Son of the bitch) a „Gode hel" (Go to the hell) boli frázy, ktorými strýk Buroš často pretkával dlhé rozprávania o živote za veľkou mlákou a ktoré sa aj malý Milan naučil a netušiac čo znamenajú, ich opakoval. Smial sa, že strýk Buroš už v rannom detstve položil jeho základy angličtiny. „Sanova bič" dokonca prischlo jednému Gombašanovi aj ako prímenie. V dedine pokladali strýka Burošovie za veľmi múdreho človeka. Vedel poradiť, ale aj všetko vybaviť na úradoch. Aj sám si bol vedomý svojich schopností. Raz pri hádke v krčme, keď mu ktorýsi chlap povedal, že je sprostý, prehlásil pohotovo: „Keby si ty mal toľko rozumu ako ja, už by ti dávno hlavu roztrhlo". Ľudia o ňom hovorili, že mal rozumu pre tri stolice. Obliekal sa stále krojovano. Leto, zima nosil len súkenné nohavice, krpce, širokú plátenú košeľu, súkenný pazušný kabátik, zápästky, v lete široký okrúhly klobúk, v zime baranicu. V zimnom počasí si obliekal halienu a kožuch.

Strýk bol veľký kamarát s mojím susedom Jurkom Olosom. Aj on bol veľký Amerikán  a chodievali mu americké noviny. Mohli to byť Národná obrana, Slovák v Amerike alebo Jednota. Nepamätám sa na názov novín, ale viem, že to bol veľký formát, aký u nás nevychádzal. Keď mali prísť noviny, už netrpezlivo čakali obidvaja kamaráti poštárku. Ihneď ako ich dostali, šli do izby, rozložili ich na stôl a každý chcel chytro vedieť, čo sa deje za morom. Niekedy sa stalo, že ich v čitateľskom zanietení aj roztrhali. Po takejto nezhode roztrhnuté časti pospájali a potom už len jeden čítal nahlas a druhý ho zaujato počúval.  Keď bol strýk Buroš na mariánskej púti na Starých Horách, tak vhodil do pokladničky anjela šesták. Anjel sa po vhodení mince uklonil. Strýkovi sa to páčilo a povedal môjmu vedľa stojacemu otcovi: „Tomáš, neviem si ani predstaviť, čo by ten anjel urobil, keby som mu do pokladničky hodil korunu. Veď ten by sa hádam uklonil až po zem."

Raz keď sedeli pri vínku v Kyjovej krčme a strýk sa poškrabal po hlave, tak chlap od susedného stola prehlásil: „Strýko, žerú, žerú!" A on pohotovo odpovedal: „Veď by tá musela byť na ostro pokovaná, aby sa udržala na mojej hladkej hlave." (na ostro sa kujú v zime kone, do podkov sa im našrobujú štolne, aby sa nešmýkali) Strýk si občas aj vypili a žena vtedy robila krik. Raz keď sa vracal večer z krčmy domov, prehodila si na radu žien cez hlavu bielu plachtu, aby vyzerala ako smrť. Stala si na cestu a hrubým hlasom prehovorila: „Ondrej, Ondrej, čo robíš, zle robíš, keď ty svoju ženu takto sužuješ. Ak sa nepolepšíš, navštívim ťa s kosou." No, on sa smrti nenaľakal, hneď jej šuchol poza uši a netušiac, že to vlastnú ženu buchnátmi častuje, strhol z nej plachtu. Viac sa už nedala od druhých žien naviesť na takéto hlúpe triky a s mužom sa už len vyvadila, ale nikdy sa dlho nehnevali.

Strýkove huncútske gény podedil aj jeho syn Karol, vyučený mäsiar. Ešte za bývalej ČSR bol v Ružomberku na jarmoku a cestou domov sa chcel ešte ako obvykle potúžiť u Savoja. Vo vedľajšej miestnosti bola skupina opitých dôstojníkov. Keď sa chcel posadiť a vypiť aspoň 2 deci vína, vykázali ho, že  oni „jsou uzavřetá společnost". Karol sa vrátil k bričke, zobral vrece s malými prascami, vysypal ich pri šenku a povedal: „Keď ste dali tým vedľa, dajte aj týmto."

Keď Karol predchádzal popred náš dvor a videl môjho otca, tak ho vždy zavolal k bráne. Spoza brány mu zaspieval: „ Počkaj Tomášu, veď ti vyskáču, tvoje peniaze." Otec mu vždy rovnako odpovedal: "Už mi vyskákali" a Karol na to: „Mne tiež. Zbohom". Aj toto im stačilo na priateľský rozhovor.

Spomienky na strýka Buroša a jeho syna ma vrátili do detských čias a vyvolali úsmev na perách. Verím, že potešia aj vás.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odhalila kauzu slovenského predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala momentálne najznámejšia slovenská whistleblowerka, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

DOMOV

Voliči chcú odchod Kaliňáka a Fica z Bonaparte. Smer bude padať ďalej

V Prešove bude Smer v najhoršej kondícii.


Už ste čítali?