reklama

Strýk Buroš

Musel to byť veľmi fešný mládenec. V jednom liste z roku 1985 ho spomína brat, Ján Okáľ, takto: „Burošovie chlapci boli ľudia bystrí a nadaní a ich otec Ondrej hádam najviac vynikal. Ondrej veľa čítal, zaujímal sa o celospoločenské dianie. Po návrate z Ameriky si kúpil v Turci (Ležiakovo) gazdovstvo, ale podnikanie sa mu nedarilo a tak ho musel predať. Výzorom to bol krásny starec, naposledy som ho videl na jar roku 1939 na smrteľnej posteli, keď sme ho navštívili s Dr. Cincíkom."

Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Ondrej Buroš bol prvý Gombašan, ktorý šiel už v roku 1875 za prácou do Ameriky. Volali ho strýk Buroš a jeho vnuk Milan mi spomínal, že starký si doniesol z Ameriky len dva výroky, ktoré ako iní gambášski Amerikáni často používal s osobitým akcentom v hovorovej reči. „Sanova bič" (Son of the bitch) a „Gode hel" (Go to the hell) boli frázy, ktorými strýk Buroš často pretkával dlhé rozprávania o živote za veľkou mlákou a ktoré sa aj malý Milan naučil a netušiac čo znamenajú, ich opakoval. Smial sa, že strýk Buroš už v rannom detstve položil jeho základy angličtiny. „Sanova bič" dokonca prischlo jednému Gombašanovi aj ako prímenie. V dedine pokladali strýka Burošovie za veľmi múdreho človeka. Vedel poradiť, ale aj všetko vybaviť na úradoch. Aj sám si bol vedomý svojich schopností. Raz pri hádke v krčme, keď mu ktorýsi chlap povedal, že je sprostý, prehlásil pohotovo: „Keby si ty mal toľko rozumu ako ja, už by ti dávno hlavu roztrhlo". Ľudia o ňom hovorili, že mal rozumu pre tri stolice. Obliekal sa stále krojovano. Leto, zima nosil len súkenné nohavice, krpce, širokú plátenú košeľu, súkenný pazušný kabátik, zápästky, v lete široký okrúhly klobúk, v zime baranicu. V zimnom počasí si obliekal halienu a kožuch.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Strýk bol veľký kamarát s mojím susedom Jurkom Olosom. Aj on bol veľký Amerikán a chodievali mu americké noviny. Mohli to byť Národná obrana, Slovák v Amerike alebo Jednota. Nepamätám sa na názov novín, ale viem, že to bol veľký formát, aký u nás nevychádzal. Keď mali prísť noviny, už netrpezlivo čakali obidvaja kamaráti poštárku. Ihneď ako ich dostali, šli do izby, rozložili ich na stôl a každý chcel chytro vedieť, čo sa deje za morom. Niekedy sa stalo, že ich v čitateľskom zanietení aj roztrhali. Po takejto nezhode roztrhnuté časti pospájali a potom už len jeden čítal nahlas a druhý ho zaujato počúval. Keď bol strýk Buroš na mariánskej púti na Starých Horách, tak vhodil do pokladničky anjela šesták. Anjel sa po vhodení mince uklonil. Strýkovi sa to páčilo a povedal môjmu vedľa stojacemu otcovi: „Tomáš, neviem si ani predstaviť, čo by ten anjel urobil, keby som mu do pokladničky hodil korunu. Veď ten by sa hádam uklonil až po zem."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Raz keď sedeli pri vínku v Kyjovej krčme a strýk sa poškrabal po hlave, tak chlap od susedného stola prehlásil: „Strýko, žerú, žerú!" A on pohotovo odpovedal: „Veď by tá musela byť na ostro pokovaná, aby sa udržala na mojej hladkej hlave." (na ostro sa kujú v zime kone, do podkov sa im našrobujú štolne, aby sa nešmýkali) Strýk si občas aj vypili a žena vtedy robila krik. Raz keď sa vracal večer z krčmy domov, prehodila si na radu žien cez hlavu bielu plachtu, aby vyzerala ako smrť. Stala si na cestu a hrubým hlasom prehovorila: „Ondrej, Ondrej, čo robíš, zle robíš, keď ty svoju ženu takto sužuješ. Ak sa nepolepšíš, navštívim ťa s kosou." No, on sa smrti nenaľakal, hneď jej šuchol poza uši a netušiac, že to vlastnú ženu buchnátmi častuje, strhol z nej plachtu. Viac sa už nedala od druhých žien naviesť na takéto hlúpe triky a s mužom sa už len vyvadila, ale nikdy sa dlho nehnevali.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Strýkove huncútske gény podedil aj jeho syn Karol, vyučený mäsiar. Ešte za bývalej ČSR bol v Ružomberku na jarmoku a cestou domov sa chcel ešte ako obvykle potúžiť u Savoja. Vo vedľajšej miestnosti bola skupina opitých dôstojníkov. Keď sa chcel posadiť a vypiť aspoň 2 deci vína, vykázali ho, že oni „jsou uzavřetá společnost". Karol sa vrátil k bričke, zobral vrece s malými prascami, vysypal ich pri šenku a povedal: „Keď ste dali tým vedľa, dajte aj týmto."

Keď Karol predchádzal popred náš dvor a videl môjho otca, tak ho vždy zavolal k bráne. Spoza brány mu zaspieval: „ Počkaj Tomášu, veď ti vyskáču, tvoje peniaze." Otec mu vždy rovnako odpovedal: "Už mi vyskákali" a Karol na to: „Mne tiež. Zbohom". Aj toto im stačilo na priateľský rozhovor.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Spomienky na strýka Buroša a jeho syna ma vrátili do detských čias a vyvolali úsmev na perách. Verím, že potešia aj vás.

Karol Okáľ

Karol Okáľ

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  0x

kronikár, pišúci zadarmo, no nie nadarmo Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu