Karol Okáľ
Najstarší bloger
Dnes zomrel (asi) najstarší bloger. Zomrel Karol Okáľ, kronikár obce Hubová, starý otec mojej manželky, ktorého som aj ja volal starký.
Dnes zomrel (asi) najstarší bloger. Zomrel Karol Okáľ, kronikár obce Hubová, starý otec mojej manželky, ktorého som aj ja volal starký.
Musel to byť veľmi fešný mládenec. V jednom liste z roku 1985 ho spomína brat, Ján Okáľ, takto: „Burošovie chlapci boli ľudia bystrí a nadaní a ich otec Ondrej hádam najviac vynikal. Ondrej veľa čítal, zaujímal sa o celospoločenské dianie. Po návrate z Ameriky si kúpil v Turci (Ležiakovo) gazdovstvo, ale podnikanie sa mu nedarilo a tak ho musel predať. Výzorom to bol krásny starec, naposledy som ho videl na jar roku 1939 na smrteľnej posteli, keď sme ho navštívili s Dr. Cincíkom."
So Štedrým dňom skončilo aj horúčkovité nakupovanie a zhon v obchodoch. Moja malá pravnučka už bežne so svojou mamou nakupuje tak, že darčeky objednávajú cez internet. Spôsob akým nakupovali Jano a Juro a ktorý mi ešte pred pár rokmi prišiel ako normálny, sa dnes už asi nepraktizuje. Aj preto patrí príhoda o kupčení dobytka medzi moje písačky.
Téme zdravotníctvo sa v poslednom období jednoducho nedá vyhnúť. Každé noviny, každé spravodajstvo a takmer všetci ľudia dnes so záujmom analyzujú situáciu v zdravotníctve, ktorú nikto nenazve inak ako katastrofickou. Dočítal som článok v novinách o poplatkoch za lekársku starostlivosť, ktorý ma presvedčil o tom, že mi nezostáva nič iné, len byť ešte dlhé roky zdravý a spomenul som si na jednu našu rodáčku.
Bol som delostrelec a strieľal som z kanóna. Keď sme strieľali s protitankovým strelivom, bol to protivný náraz na ušné bubienky i keď som mal pootvorené ústa. Na vojenčinu a nepríjemné detonácie som už zabudol, ale občas ma preberú zvukové a už aj písomné nárazy rozličných slov a pomenovaní činností. Žasnem nad nimi a nepomáha, ani keď pootvorím ústa.
Dnes sa na Vlkolínskych lúkach konala celoslovenská súťaž v ručnom kosení. O súťaž bol veľký záujem, prišli ľudia z celého Slovenska, priebeh dokumentovali komerčné televízie, ktoré o tejto akcii informovali vo večerných správach. Pri sledovaní reportáže o skoro zabudnutých schopnostiach koscov mi napadlo, že kosenie lúk bolo za mojich čias tak bežné a samozrejmé, že snímanie televíznych kamier a prizeranie sa davu na túto súčasť nášho života neprichádzalo do úvahy. Teší ma, že aj dnes je medzi ľuďmi záujem o nemoderné zvyky, ktoré patrili neodmysliteľne k nášmu životnému štýlu ta,k ako v súčasnosti mobilný telefón či počítač.
V súčasnosti takmer denne sledujeme vášnivé debaty o železnici, železničiaroch a kultúre cestovania vlakom a jej budúcnosti. Nielen cestovanie vlakom, ale aj vlaky samotné sa od čias príhod, o ktorých chcem dnes písať, veľmi zmenili.
Výsledky poľnohospodárskych prác a nielen tie ovplyvňovali aj v minulosti rozmary počasia. I vtedy bývali suché letá a horúčavy, inokedy bol mráz, ľadovec alebo dlhé trvanie daždivých dní, čo nezriedka zapríčinilo povodne.
Ako inak po dlhšej prestávke nadviazať na „písačky" na mojom blogu ako spomienkami. Tento krát spomienkami na Nižnú. Dňa 20.11.1951 o 2000 hod. som sa stal politicky nespoľahlivý. Vyhodili ma z fabriky a nesmel som si ísť zobrať do mojej kancelárie ani moje súkromné veci. Dôvod vyhodenia bol, že môj brat Ján - básnik a spisovateľ emigroval do kapitalistickej cudziny (tak to hovorili) a i tam bol politicky činný.
S príchodom maturít sa vždy Ružomberok rozospieva. Maturanti spievajú na stužkovej, pri odchode na akademický týždeň a vykladaní tabiel do výkladov obchodov, ako aj pri poslednom posedení po maturite. Už na tablách majú napísané AD REVIDENDUM alebo DO VIDENIA o päť či desať rokov.
Budúci maturanti majú už od septembra celkom iné starosti ako je príprava na maturity. Veď ako predpremiéra diania je v decembri stužková slávnosť. Dievčatá majú plné hlavy, ako sa obliecť a čo si obuť. Nemôže to byť bežné, obyčajné oblečenie a obuv, ale také, aby upútalo pozornosť. Dôležité je aj koho si pozvať na stužkovú. Žiaci s biedou prekonávajú predstužkové a postužkové spomienky. Ťažko im je nabehnúť na normálne vyučovanie.
Dňa 5. apríla 1945 v ranných hodinách oslobodili bojové jednotky 1. čsl. brigády od Nemcov mesto Ružomberok. Na druhý deň tiež v ranných hodinách 6. Apríla 1945 boli oslobodené obce Gombáš (Hubová), Švošov a Ľubochňa.
Nebýva zvykom, že sa spomínajú významné osoby aj pri nie okrúhlych výročiach. Niekedy ich treba spomenúť, lebo zákonito by padli do zabudnutia. Jednou takouto osobnosťou je rehoľná sestra Helena Bražinová – Kazimíra. Narodila sa 4.12.1912 v Gombáši. Bola mi suseda a pokiaľ nebola v reholi bola veľmi často u nás. S mojou mamou si rozumeli a mali sa radi. Keď odchádzala do rehole dala mojej mame ako spomienku ňou vyšitú závesnú stenovú kuchárku, na ktorej bolo vyšité: „ Keď je núdza najvyššia, pomoc božia najbližšia.“
Pri triedení kronikárskych poznámok som objavil peknú, melodickú, skoro až hymnickú gombášsku pesničku „Tie gombášske štyri zvony ako pekne zvonia..."Je to stará pesnička, ktorá sa spievala už vtedy, keď som bol malý chlapec. Pamätal som si len prvú slohu a veru celú dnes už nikto nevie. Možno pred tridsiatimi rokmi som vtedy s najstaršími ľuďmi zapísal celú. Vzácna mi je aj preto, lebo jej znotovanie mi urobil náš nezabudnuteľný dirigent prof. Štefan Olos SDB.
Takto by sa preložilo jeho skutočné priezvisko Morgenstern. Lesným robotníkom - drevorubačom bolo priezvisko cudzie, s prekladom neuvažovali a volali ho slangovo Morgoš.
Kedysi, keď ešte účinkoval zásluhou saleziána prof. Štefana Olosa 120 členný hudobno - spevácky súbor Liptov v Hubovej, vravievalo sa, že tam spieva celá dedina. Bola to pravda, ale len dotiaľ, pokiaľ nezavadzal „kultúrnym" pracovníkom okresu vedúci súboru-kňaz, ktorý sa ešte odvážil nacvičovať aj cirkevné spevy.
O chvíľu skončí Veľký týždeň a je tu pondelok, pochopiteľne s kúpačkou. Chlapci, mládenci ba aj mladí ženáči sa tešia na tento deň. Veru aj niektorí starší sa pochlapia a hrnčíček vody šustnú do tváre svojich žien a dievok.
Obnovujem spomienky pri 40. Výročí vystúpení hudobno-speváckeho súboru Liptov z Hubovej na oslavách 1100. Výročia smrti sv. Cyrila v Ríme. Bolo to 11.-18.2.1969. Pri tejto príležitosti prišli do Ríma aj stovky pútnikov zo Slovenska.
Myslím, že to bolo r. 1951, čo boli zvolení ako prví prísediaci sudcovia z ľudu. Tento „pokrokový ľudovodemokratický inštitút umožnil pracujúcemu ľudu účasť na výkone súdnej moci a sudcovskom rozhodovaní". Noví prísediaci "kvalifikáciu" mali, veď boli robotníci.
December až február bolo od dávna zakáľačkové obdobie. Prasce nezakáľali mäsiari, ale samouci (naturisti). Dokonca v našej dedine dobre vedela urobiť zakáľačku aj žena. Volala sa Čamatejová. Prasce na zaklatie nebývali veľké, lebo ich nebolo čím dokŕmiť. Keď vážilo prasa aspoň 100 kg, hovorili, že bolo veľké, takže dvom- trom chlapom nerobilo ťažkosti pri zakáľaní prevaliť ho nabok, pichnúť ho do srdca a pridržať, kým zdochlo.