reklama

Spomienky na Nižnú

Ako inak po dlhšej prestávke nadviazať na „písačky" na mojom blogu ako spomienkami. Tento krát spomienkami na Nižnú. Dňa 20.11.1951 o 2000 hod. som sa stal politicky nespoľahlivý. Vyhodili ma z fabriky a nesmel som si ísť zobrať do mojej kancelárie ani moje súkromné veci. Dôvod vyhodenia bol, že môj brat Ján - básnik a spisovateľ emigroval do kapitalistickej cudziny (tak to hovorili) a i tam bol politicky činný.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Pracoval som vtedy na strojovom vybavení a ako vedúci rozbiehajúcej sa výroby v závode Orava ľanárske a konopárske závody Nižná nad Oravou. S výpoveďou z roboty dostal som aj výpoveď z bytu, takže som sa stal prvým nižnianskym bezdomovcom. Aby som nemohol zradiť robotnícku triedu, musel som sa stať robotníkom. Nesmel som robiť žiadnu, ani robotnícku prácu vo všetkých oravských okresoch, takže už 4.12.1951 som sa stal lesným robotníkom v Ľubochnianskej doline. Pracoval som tam pri všetkých lesníckych prácach. Toto všetko bolo veľmi dávno, prebolelo a chcem spomenúť len tie veselšie príhody.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Peknú spomienku mám na starého, už nebohého pána Dedinského. Furmanil na koňoch pri stavbe fabriky. Mal pekné kone - Peje. Kobyla zapriahnutá myslím na ľavej (ručnej) strane bola inostranec (z cudziny) - dodala ju UNRA. Táto ušla z transportu a nedala sa chytiť. Dedinský ju chytil na stráňach so svojimi synmi. Bola to živá a temperamentná kobyla. Často sa stávalo, že pri zapriahnutí im ušla, prebehla sa celou dedinou, prišla až k závodu a odtiaľ sa pokojne vrátila domov. Hneď pri prvom stretnutí so starým pánom som sa ho spýtal, či aj on bol pltníkom a či sa plavil aj dolu Váhom cez našu dedinu (Gombáš, teraz Hubová). Keď zistil, že som Gombašan, tak si spomenul, že tu u nás na neho vždy vykrikovali také žabce: „Kde budem kozu kŕmiť?" Hneď na to som mu povedal, že aj ja som jeden z tých spomínaných žabcov. On patril medzi pltníkov, ktorí plavili najväčšie plte. Od tohto stretnutia sme boli veľmi dobrí priatelia. Nestačil nám len suchý pozdrav, ale keď bol čas, vždy sme sa spolu o všeličom pozhovárali. Jeden čas vysielali s ním ako s pltníkom rozhovor a bol som veľmi rád, že som poznal takého vzácneho človeka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

1.5.1950 bola v starej spoločenskej miestnosti zábava. Hrali tam nižnianski muzikanti. Basu drmal istý Reguli. Keď bola zábava v plnom prúde, ako to bývalo na dobrej dedinskej zábave dobrým zvykom - „bitka." Keď som chcel ujsť Reguliho dcéra mi povedala: „Neboja sa, choďte k môjmu otcovi a už sa vám nič nemôže stať!" Slúchol som a vzniklo moje priateľstvo s ďalšou nižnianskou rodinou. Do Reguľov sme chodievali ako k najlepšej rodine. K nám domov prichádzali ich dcéry a často nám opatrili aj naše dve deti. Vždy si spomínam aj na Jolanku Dedinskú, ktorá bola veľkou kamarátkou s Reginou (dcérou Reguliho). Teraz politické spomienky, keď sme boli ešte len krátko závod BZVIL Ružomberok. Raz u nás v Nižnej bola veľká schôdza vedúcich pracovníkov, na ktorú prišlo aj šéfstvo z Rybárpoľa. Ja som zastupoval na schôdzi neprítomného riaditeľa Droppu. Všetko šlo v najlepšom poriadku, a keď sa malo robiť uznesenie zistili, že ja som nie straník a na tejto schôdzi som nemal byť. Vykázali ma a skončili to aj bezo mňa a zakázali mi o tom hovoriť. Po tomto poučení som sa držal hesla: „Keď ťa neprosia, nech ťa čerti nenosia."

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Jeden čas sme mali na vrátnici fabriky dobre nepočujúceho vrátnika. Raz prišla skupina cudzích ľudí. Vošli do vrátnice, pozdravili a predstavili sa, že sú ROBKORI (robotnícki dopisovatelia) a chceli ísť do fabriky. Nepomohli im žiadne reči a ani legitimácie a vrátnik im s krikom povedal: „Žiadni doktori a už sa mi practe z vrátnice, lebo takto by mohol povedať hocikto, votrelec, špión alebo záškodník a zamkol vrátnicu. Nakoniec ich do závodu pustil, ale musel prísť pre nich sám riaditeľ. Sťažnosť týchto doktorov sa vybavila so smiechom, lebo vrátnik za svoje počínanie dostal formálnu pochvalu. Dobre mu to padlo, lebo bol tuhý člen strany.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

V 50-tych rokoch pripevnili nad vrátnicu veľké heslo: „U nás sa zdraví práci česť a oslovuje sa súdruh a súdružka." Toto heslo sa hrdilo len jeden deň, lebo v noci ho niekto zhodil a zničil. Keď prišiel z Rybárpoľa inštruktor Pavol Odrušček povedal, aby nedávali také heslá, ktoré dráždia ľudí. Po tomto jeho výroku na straníckej schôdzi mu to vytkli a ešte spomenuli aj jeho knihu Za šťastím do sveta, kde kladne hodnotil vznik SR 14. Marca. Bol to veľmi dobrý a sveta skúsený rozprávač, ale jeho kniha mu bola ďalší stratový bod. Neviem ako skončil.

Karol Okáľ

Karol Okáľ

Bloger 
  • Počet článkov:  70
  •  | 
  • Páči sa:  0x

kronikár, pišúci zadarmo, no nie nadarmo Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu