Spomienky na ranné kosenie na lúkach mi pripomenuli istého ľubochnianskeho pastiera. Pamätám si ho už ako staršieho. Prezývali ho Jožko Bedeš. Súci bol len pásť dolinčanom (obyvateľom Ľubochnianskej doliny) kravy. Aj výmluvu mal horšiu. Raz, keď pásol pred dolinkou Chmelínec, niekoľko kráv stálo na koľajniciach železničnej trate. Práve vtedy sa viezol nový lesmajster na lavičke dolu dolinou a musel zastať. Rozkričal sa na pastiera, lebo ten sa nenáhlil odohnať z trate kravy. Keď už lesmajster prechádzal popri ňom, tak si pastier zahundral: „Čuo jeden čeut pvíde hovší." A veru mal pravdu. Šlogári hovorili, že to bol skúpy a dosť namyslený pán lesmajster.
Aj pastier kráv má niekedy pravdu.
Spomenul som si tiež na Jurka Rífka, ktorý chodil do gombášskeho kostola a sedával na pravej strane v druhej lavici od zadu. Bol to pekný starec s hladkou bezvlasou hlavou. Keď si počas kázne zdriemol, zošmykla sa mu rukou podopretá lysá hlava. Keď strihal ovcu, zdalo sa mu, že má málo vlny a nevidelo sa mu ani putnanie (zväzovanie nôh) oviec. „Keby radšej krava mala miesto srsti vlnu. Nebol pri problém pri strihaní. Prišiel by som do maštale a bez putnania by som mohol strihať", vravieval. A pri strihaní pod bachorom by mohol sedieť na stolci. Ej veru, bolo by to vlny a aj súkenné nohavice by nemusel nekonečne plátať.